Český dizajn konca 20. storočia

Ako ho vidí Jiří Pelcl v knihe vydavateľstva Prostor Český design 1995-2000

Jiří Pelcl (1950) ako dizajnér sa venuje nábytku, tvorbe interiérov a užitkových predmetov, projektuje. Od roku 1997 vedie Ateliér architektúry a dizajnu na VŠUP v Prahe. Venuje sa teórii dizajnu, publikuje a prednáša na domácich i zahraničních školách.

Odborné publikácie o dizajne sa vel'mi zriedkavo objavujú v programe vydavatel'stiev na Slovensku i v Čechách, preto odborná verejnosť s potešením privítala na jeseň minulého roka knihu Český design 1995 - 2000, ktorú vydala pražská o. p. s. Prostor, vydavatel'stvo, ktoré od roku 1998 svojimi publikáciami upozorňuje na zaujímavé riešenia v stavebnícke a architektúre. Kniha mapuje pät dôležitých rokov českého dizajnu a predstavuje to najlepšie, čo v českom dizajne v tomto období vzniklo. Jej zaujímavost však nespočíva len v samotnom fakte, že vyšla, ale aj v koncepcii založenej na osobnom názore autora, ktorý je zostavovatel'om prehl'adu kvalitného českého dizajnu. Túto úlohu prevzal na seba dizajnér a pedagóg Jiří Pelcl, ktorý už 25 rokov aktívne pracuje v dizajne. Aj ked' publikácia je postavená na obrazovej časti, dopĺňa ju krátky prehľad vývoja dizajnu 20. storočia v Čechách a vo svete. Jiří Pelcl sa ukázal ako vecný a triezvy posudzovatel' vzdialených desaťročí zo začiatku storočia, ale aj tých nedávnych rokov, ktorých bol jedným z aktérov. Výber 200 prác od 132 autorov rozdelil do kapitol, ktoré predstavujú istú štruktúru dizajnu z pohl'adu životného štýlu (Nábytok, Svietidlá, Veci na stôl, Textil, Výrobky) a kritériá kvality dizajnu, v ktorých je výtvarné hl'adisko významnou zložkou.O genéze knihy hovoríme s autorom knihy dizajnérom a pedagógom Jiřím Pelclom.

Prečo prišlo k takejto myšlienke spojit do jednej knihy rózne oblasti dizajnu?

Tých dôvodov bolo viac. Kniha je určená predovšetkým laickej verejnosti, ktorá nie je s dizajnom zoznámená. Ludia si pod pojmom dizajn predstavujú priemyselný dizajn - náradie, autá a neuvedomujú si, že dizajn má presahy overa širšie, do odborov, ktoré pracujú s rôznymi materiálmi a často tie presahy sú aj diskutabilné. To bol hlavný dôvod, ale nie jediný. Aj odborná verejnost by mala vidieť veci v súvislostiach. U nás bola vždy tendencia separovať sa, každý odbor mal svoju asociáciu, robí svoje výstavy, vydáva svoje katalógy, časopisy a každý obhajuje to svoje ako najdôležitejšie a najlepšie. Cieľom tejto knihy bolo veci prepojiť a ukázat, že spolu súvisia. Napokon to bola potreba istej rekapitulácie 10 rokov po revólúcii, snaha ukázat ľud'om z rôznych odborov dizajnu, čo sa spravilo, podporiť ich prácu a rozšíriť ich okruh, ale aj ukázať tieto výsledky podnikovej sfére. Takže kniha je mierne náučná, so zámerne stručným historickým prehľadom, v ktorom je kvôli kontextu zapojené aj zahraničie.

Snažil si sa o objektivitu, alebo ti išlo predovšetkým o to, vysloviť vlastný názor, ktorý nie vždy musí byť všeobecne akceptovaný ?

Áno, ponúka sa otázka, prečo práve ja? Asi rok predtým mi vydavatel'ka Dagmar Vernerová predstavila svoj zámer vydat takúto publikáciu a chcela sa so mnou poradit, kto by ju mal urobiť. Navrhol som zopár mien, ale ukázalo sa, že bud' sú to autori príliš úzko špecializovaní, alebo tesne inklinujú k nejakej skupine. Ďalším riešením by bol kolektív, každú kapitolu by robil iný autor. Čiastočne by sa však stratil jednotiaci moment a takáto kolektívna práca je aj organizačne náročnejšia. Napokon sme sa inšpirovali Designers Yearbook, knihou, ktorú vydávajú hádam už 15 rokov anglické vydavateľstvá, najskór Thames and Hudson, od roku 1995 je to vydavatel'stvo Lawrence King Publishing. Ročenku dizajnu každý rok zostavuje iný dizajnér a nikto nezastiera, že kniha predstavuje jeho subjektívny názor. Autor plne preberá zodpovednosť. V tímovej práci sa často objavuje dost alibizmu, sme zvyknutí, že sa zodpovednosť rozvrství, rozdelí, aby náhodou všetku slávu nezhltol jeden, alebo naopak, aby prípadný neúspech nepadol len na jedného. To mi nevyhovuje. Napokon sme sa dohodli, že knihu zostavím ja. K spolupráci s odborníkmi došlo v záverečnej fáze, ale do výberu vel'a nehovorili. To bola aj moja podmienka. Poradil som sa, ked' som chcel, a ked' mi niekto niečo odporučil, tak som o tom rozmýšl'al. Je to naozaj nepopulárna záležitosť, takto prezentovať vlastné názory.
S týmto súvisí aj obvyklá otázka, prečo takéto publikácie nerobia inštitúcie, ktoré majú na to od štátu rozpočet, ale malá súkromná nezisková organizácia, ako je v tomto prípade vydavaterstvo Prostor.

Kniha zachytáva rozpätie od priemyselného dizajnu na jednej strane až po originály úžitkového umenia. Takto široko chápeš dizajn?

Snažil som sa potlačii umelecké remeslo v tom zmysle, ako ho používala postmoderna. Pretože to je už preč, to už odvanulo, hoci pri pohl'ade na niektoré výstavy to tak celkom neplatí... Snažil som sa preferovať veci, ktoré sú oprostené od vel'mi osobných a dekoratívnych prístupov, a skór preferovať návrh v akejkol'vek oblasti, ktorý by sa dal aplikovat priemyslovo. Niekde sa to podarilo viac, niekde menej.

Vybral si aj mnoho autorských realizácií. Možno to súvisí aj s tým, že malé série vecí netreba realizovať ani priemyslovo.

Mnohé prototypy sú vyrobené mimo výroby v ateliéri, resp. dielni. Uvedomujem si, že ta kýchto vecí je v knihe príliš vel'a, ale je to odraz situácie. Verím však, že záujem výrobcov o túto oblasť sa dostane na lepšiu úroveň, že podniky budú mat väčší záujem o návrhy.
Je aj otázka, čo je vlastne autorský originál, ked dnes sa dá s istou námahou priemyslovo vyrobit všetko. Problém nie je v tom, že tie veci sú vyrobené v jednom exemplári a mali by byť vyrobené v množstve kusov. Proste nie sú, ale dôležité je, že existuje ten jeden, alebo malá séria, lebo aspoň je o čom hovoriť, je z čoho začať. Tie počiatočné impulzy sú dôležité.

Vyjadril si sa skepticky o niektorých odboroch, napr. keramike. Čo si myslíš o vztahu dizajnérskej práce a remesla?

Je to dobre, ked je dizajnér zručný, ale nemôže robiť všetko sám. Navyše sú ľ'udia, ktorí remeslo dobre ovládajú, tak prečo ich k tomu nepustiť. Nie je nutné, aby prototyp urobil dizajnér sám. Ked to urobí, a baví ho to, je to fajn. Vidím to na študentoch, akoby nepotrebovali dielne, podklady sa urobia na počítači a často nevedia prototyp vyrobiť. Remeselná znalost sa vytráca, akoby nebola potrebná. Niektorí sú úžasne zruční, niektorí nie sú. Je jasné, že tí zruční, ktorí dokážu pracovať s mnohými materiálmi, sú na tom lepšie. Urobia si malú skicu v materiále, a to ich posunie dalej, iní ju robia na počítači, ale nemyslím si, že je to také zásadné. Ten, kto má bližšie k remeslu, ide iným smerom...

Má český dizajn typické české črty?

Je to častá otázka a mnoho ľudí by rado počulo, že má. Ja to však nemôžem povedať. Sám tú identitu hľadám. V rámci Európy sa mi to zdá trochu absurdné hľadať nejaké národné črty. Ked' bude spojená Európa, tak regióny sa naopak budú posilňovať. Budeme mať záujem, aby sme nejedli rovnaké jedlo všade, ale zakladať existenciu podnikov na špecifickosti, nie je mi to sympatické.
S odstupom času nájdeme isté špecifické črty v českom skle, kubistickom nábytku, s odstupom je dielo niekoľkých individualít výnimočné v kontexte ostatnej tvorby tej doby. V tomto zmysle niektoré obdobia budú posudzované výnimočne, ale vyhľadávat tú výnimočnosť v súčasnosti nemá zmysel. České sklo naozaj ovplyvnilo mnohé, ale ak je dnes niečo výnimočné, tak zajtra je to prostredníctvom Internetu všade a môže to vidieť celý svet.

Ďakujem za rozhovor.
Adriena Pekárová

Foto: Prostor, o. p. s., Praha
Český design 1995 - 2000.
Vydal Prostor - architektura, interiér, design, o. p. s., Praha 2001, 200 strán.

Prečo prišlo k takejto myšlienke spojit do jednej knihy rózne oblasti dizajnu?
	Tých dôvodov bolo viac. Kniha je určená predovšetkým laickej verejnosti, ktorá nie je s dizajnom zoznámená. Ludia si pod pojmom dizajn predstavujú priemyselný dizajn - náradie, autá a neuvedomujú si, že dizajn má presahy overa širšie, do odborov, ktoré pracujú s rôznymi materiálmi a často tie presahy sú aj diskutabilné. To bol hlavný dôvod, ale nie jediný. Aj odborná verejnost by mala vidieť veci v súvislostiach. U nás bola vždy tendencia separovať sa, každý odbor mal svoju asociáciu, robí svoje výstavy, vydáva svoje katalógy, časopisy a každý obhajuje to svoje ako najdôležitejšie a najlepšie. Cieľom tejto knihy bolo veci prepojiť a ukázat, že spolu súvisia. Napokon to bola potreba istej rekapitulácie 10 rokov po revólúcii, snaha ukázat ľud'om z rôznych odborov dizajnu, čo sa spravilo, podporiť ich prácu a rozšíriť ich okruh, ale aj ukázať tieto výsledky podnikovej sfére. Takže kniha je mierne náučná, so zámerne stručným historickým prehľadom, v ktorom je kvôli kontextu zapojené aj zahraničie.
Snažil si sa o objektivitu, alebo ti išlo predovšetkým o to, vysloviť vlastný názor, ktorý nie vždy musí byť všeobecne akceptovaný ?
	Áno, ponúka sa otázka, prečo práve ja? Asi rok predtým mi vydavatel'ka Dagmar Vernerová predstavila svoj zámer vydat takúto publikáciu a chcela sa so mnou poradit, kto by ju mal urobiť. Navrhol som zopár mien, ale ukázalo sa, že bud' sú to autori príliš úzko špecializovaní, alebo tesne inklinujú k nejakej skupine. Ďalším riešením by bol kolektív, každú kapitolu by robil iný autor. Čiastočne by sa však stratil jednotiaci moment a takáto kolektívna práca je aj organizačne náročnejšia. Napokon sme sa inšpirovali Designers Yearbook, knihou, ktorú vydávajú hádam už 15 rokov anglické vydavateľstvá, najskór Thames and Hudson, od roku 1995 je to vydavatel'stvo Lawrence King Publishing. Ročenku dizajnu každý rok zostavuje iný dizajnér a nikto nezastiera, že kniha predstavuje jeho subjektívny názor. Autor plne preberá zodpovednosť. V tímovej práci sa často objavuje dost alibizmu, sme zvyknutí, že sa zodpovednosť rozvrství, rozdelí, aby náhodou všetku slávu nezhltol jeden, alebo naopak, aby prípadný neúspech nepadol len na jedného. To mi nevyhovuje. Napokon sme sa dohodli, že knihu zostavím ja. K spolupráci s odborníkmi došlo v záverečnej fáze, ale do výberu vel'a nehovorili. To bola aj moja podmienka. Poradil som sa, ked' som chcel, a ked' mi niekto niečo odporučil, tak som o tom rozmýšl'al. Je to naozaj nepopulárna záležitosť, takto prezentovať vlastné názory. S týmto súvisí aj obvyklá otázka, prečo takéto publikácie nerobia inštitúcie, ktoré majú na to od štátu rozpočet, ale malá súkromná nezisková organizácia, ako je v tomto prípade vydavaterstvo Prostor.
Kniha zachytáva rozpätie od priemyselného dizajnu na jednej strane až po originály úžitkového umenia. Takto široko chápeš dizajn?
	Snažil som sa potlačii umelecké remeslo v tom zmysle, ako ho používala postmoderna. Pretože to je už preč, to už odvanulo, hoci pri pohl'ade na niektoré výstavy to tak celkom neplatí... Snažil som sa preferovať veci, ktoré sú oprostené od vel'mi osobných a dekoratívnych prístupov, a skór preferovať návrh v akejkol'vek oblasti, ktorý by sa dal aplikovat priemyslovo. Niekde sa to podarilo viac, niekde menej.
Vybral si aj mnoho autorských realizácií. Možno to súvisí aj s tým, že malé série vecí netreba realizovať ani priemyslovo.
	Mnohé prototypy sú vyrobené mimo výroby v ateliéri, resp. dielni. Uvedomujem si, že ta kýchto vecí je v knihe príliš vel'a, ale je to odraz situácie. Verím však, že záujem výrobcov o túto oblasť sa dostane na lepšiu úroveň, že podniky budú mat väčší záujem o návrhy. Je aj otázka, čo je vlastne autorský originál, ked dnes sa dá s istou námahou priemyslovo vyrobit všetko. Problém nie je v tom, že tie veci sú vyrobené v jednom exemplári a mali by byť vyrobené v množstve kusov. Proste nie sú, ale dôležité je, že existuje ten jeden, alebo malá séria, lebo aspoň je o čom hovoriť, je z čoho začať. Tie počiatočné impulzy sú dôležité.
Vyjadril si sa skepticky o niektorých odboroch, napr. keramike. Čo si myslíš o vztahu dizajnérskej práce a remesla?
	Je to dobre, ked je dizajnér zručný, ale nemôže robiť všetko sám. Navyše sú ľ'udia, ktorí remeslo dobre ovládajú, tak prečo ich k tomu nepustiť. Nie je nutné, aby prototyp urobil dizajnér sám. Ked to urobí, a baví ho to, je to fajn. Vidím to na študentoch, akoby nepotrebovali dielne, podklady sa urobia na počítači a často nevedia prototyp vyrobiť. Remeselná znalost sa vytráca, akoby nebola potrebná. Niektorí sú úžasne zruční, niektorí nie sú. Je jasné, že tí zruční, ktorí dokážu pracovať s mnohými materiálmi, sú na tom lepšie. Urobia si malú skicu v materiále, a to ich posunie dalej, iní ju robia na počítači, ale nemyslím si, že je to také zásadné. Ten, kto má bližšie k remeslu, ide iným smerom...
Má český dizajn typické české črty?
	Je to častá otázka a mnoho ľudí by rado počulo, že má. Ja to však nemôžem povedať. Sám tú identitu hľadám. V rámci Európy sa mi to zdá trochu absurdné hľadať nejaké národné črty. Ked' bude spojená Európa, tak regióny sa naopak budú posilňovať. Budeme mať záujem, aby sme nejedli rovnaké jedlo všade, ale zakladať existenciu podnikov na špecifickosti, nie je mi to sympatické. S odstupom času nájdeme isté špecifické črty v českom skle, kubistickom nábytku, s odstupom je dielo niekoľkých individualít výnimočné v kontexte ostatnej tvorby tej doby. V tomto zmysle niektoré obdobia budú posudzované výnimočne, ale vyhľadávat tú výnimočnosť v súčasnosti nemá zmysel. České sklo naozaj ovplyvnilo mnohé, ale ak je dnes niečo výnimočné, tak zajtra je to prostredníctvom Internetu všade a môže to vidieť celý svet.